Dobrý deň sa praje z Kanady opäť 🙂
Tak z obyčajného páru z Vlčiniec/Devínskej sa za posledných päť mesiacov stali odborníci na imigráciu do Kanady. Keby mi povedali v 5. triede na základnej, že raz budem mať takýto knowledge, asi by som to len ťažko pochopil (možno aj preto, že vtedy som nevedel čo znamená slovo “knowledge”).
Zhrnutie toho, čo sa nám stalo pre tých, čo to nepočuli stokrát :
môjmu zamestnávateľovi sa na druhý raz podarilo presvedčiť nejak kanadskú vládu, že nie je Kanaďan, ktorý by môj job vedel zvládnuť lepšie (ani ja tomu nerozumiem ako to spravil, ale zahŕňalo to pre mňa drahého právnika, iba krátkych 7 mesiacov žitia v neistote a príjemných 6 hodín čakania na hraniciach). Na prvý krát to nevyšlo (po našej prvej aplikácii zmenili kritériá), a tak sme dostali medzičasom možnosť si užiť krásy Slovenska (na 3 mesiace). Dostali sme totiž taký ten príjemný papier, že máme 90 dní na opustenie krajiny. To tak človeku hneď spraví deň…
Tie 3 mesiace na rodnej hrudi nám vryli nezmazateľné spomienky do pamäte (a mne dačo vryli aj do pečene). Čo si ale vybavujem veľmi presne, je to podstatné – na Slovensko sme sa vracali s veľmi rozpačitými pocitmi (jeden by tie pocity popísal, že boli priam vachrlaté). Čítaním médií ako Sme, HN, Denník N a feedov kamarátov na sociálnych médiách sme si vytvorili o našej domovine obraz približne Moldavska s bezcielne potulujucími sa kolesíkmi, haščákmi a prochádzkami, ktorí berú všetko, čo nie je prilepené. Sem-tam prebehne tomanovej pes s ľudskou rukou v papuli… Toľko k našim očakávaniam…
Prileteli sme jeden utešený štvrtok do Budapešte. Už cestou do Bratisky bolo jasné, že už nie sme v Kanade. Autá sa výrazne zmenšili (žiadne monstertrucky na diaľnici), McDonaldy sa preriedili ako voliči Mostu a v Toronte všadeprítomné medvedíky čistotné zmizli úplne ako voliči siete. Prvotný šok nám ale vykompenzovali rodičia, ktorí nám doniesli na uvítanie fľaštičku vína a plzničku. Vzhľadom na to, že bolo 9 hodín ráno, hovorím si prečo nie. No a už vtedy som mohol začať tušiť, že v podobnom duchu sa bude niesť celý náš pobyt na Slovensku…
Prekvapenie na nás čakalo, až keď sme začali stretávať starých a nových kamarátov. (Okrem toho, že výber piva sa náramne zlepšil.) Veľmi veľký palec hore! Čo mi však spôsobilo ešte väčší šok, väčší ako keď som prvý krát videl logo “Slovakia Good idea”, že napriek všetkým tým zlým opisom zo spomínaných médií, Slovensko ani zďaleka nie je také hnedé či negatívne. Vedela sa viesť diskusia nielen, že či ich vôbec, ale aj ako im pomôcť a ako ich integrovať. Videli sme zaujímavé projekty, ktorých optimizmus a vôľa prežiť by mohla byť inšpirácia dokonca aj pre Mata Damona na Marse. Čo ma už úplne dokončilo bolo, keď sa na mňa na pošte niekto aj usmial a úprimne mi chcel pomôcť. Ako som tam vošiel do miestnosti a tam sa teta usmieva – automaticky som začal na ňu hovoriť po kanadsky. Asi až po 20 sekundách som si uvedomil, že je Slovenka a že aj tety úradníčky sa môžu usmievať. Čiže celé Slovensko v nás zanechalo obrovský pozitívny dojem a budem sa tešiť na každú návštevu domova.
(Aj keď je pravda, že politici nám zas raz dokázali, že latka ešte nebola nastavená dostatočne nízko a že je ešte možné ju znížiť #CharakterRozhoduje.)
Asi je to veľmi aj o kruhoch v ktorých sa pohybujeme. Tie ovplyvňujú vnímanie každodenných problémov a asi vďaka tým mojim kruhom sa mi preto Slovensko veľmi páčilo. Či je to Kanada alebo Slovensko , každé miesto má svoje proti. Na Slovensku by sme si asi ťažko vedeli predstaviť, že si v potravinách nekúpite pivo a rovnako nepredstaviteľné je tu v Kanade napríklad poslať peniaze na účet cez sms.
Držím teda palce každému, pri hľadaní svojich kruhov. Na Slovensku ako som zistil, je stále veľmi veľa dobrých, slušných a pozitívnych ľudí. Vytvoriť si bublinu okolo seba, ktorá vie dodať energiu jednak do života a jednak na zlepšovanie svojho okolia. Snažiť sa svojou troškou o zmenu vo svojom prostredí a neupadať len myslenia “aj tak to každý robí” alebo “veď čo ja zmôžem”. My sme dnes mladá generácia a pokiaľ my neurobíme zmenu, nikto iný ju za nás neurobí. Ľudí, čo sa o to snažia som videl na Slovensku dosť.
Tak a dosť bolo filozofovania, odteraz budem už písať len vtipy. Sľubujem! #pinkypromise. Ako dôkaz ponúkam pár fotiek na odľahčenie 😀
aj zafilozofovať si treba 🙂
ale už sa teším na tie vtipy
🙂