Takže už som bol aj na skúške v prvom článku, už som aj nespravil jazdu kvôli bicyklistovi a už som skoro dostal aj infarkt v druhom článku. Takže ešte aj po 9 mesiacoch mám stále v ruke iba hračkársky vodičský preukaz. Dnes by sa mi to ale mohlo podariť.
Čítaním ďaľšieho motivačného článku ako si Procházka aj z takej riti, v akej bol, dokázal trúfnuť na (skoro) sudcu v Bruseli s mesačným príjmom cez 25k€ som si povedal, keď to dokáže on, prečo nie ja? Bookujem jazdu už v inej časti Toronta (tu je úspešnosť ľahko cez 50%), čakám krátke 2 mesiace, platím spomínaný poplatok $60 a už hľadám články, čo robiť a čo nerobiť. Internet aj všetci známi svorne tvrdia, že preháňať, preháňať, preháňať. Točiť skoro celou hlavou pri predbiehaní, nejaké parkovacie triky a stopka pekne na 3 sekundy aspoň.
Môj deň D prichádza, je to piatok poobede a s ním prichádza aj veľkomeská špička, taká ta parádna, kde čo-semafor, to 10 minút. Auto z požičovne mám už poskromnejšie, ale pohodlné. Prichádzam do centra na testy. Heh, tu už som ostrieľaný, viem ako to tu funguje, rovno sa registrujem a už aj idem k autu. Už sa až tak moc neusmievam, skôr tak nesmelo čakám na to, kto príde. Zrazu si ku mne rázne prisadá teta s „Rodrigo“ na predlaktí a postavou rozhodkyne v novozélandkom rugby. Rozhodným a dosť prefajčeným hlasom sa ku mne nahýňa a dáva mi prvé inštrukcie. Už v tomto momente je jasné, kto je v aute alfa. O vtip sa ani nepokúšam.
Takže začíname pekne poporiadku. Vychádzam z parkovacieho miesta a nedávam blinker. Však načo… Teta má však oči všade. Ale že poďme ďalej. Vzorne všetko sledujem, rýchlosť, značky, cyklisti, nič mi neuniká. Asi po 5 minútach sa približujeme k prvej križovatke a dostávam pokyn doľava. No ako sa zaraďujem do odbočovacieho pruhu, teta mi venuje pohľad ako keď Fica vyzvali na odvolanie Kaliňáka: „Povedala som doľava.“ A tak sa preraďujem z prava do ľava. No a čo. Hneď za križovatkou sa dostávame do parádnej zápchy. V nej podávam extrémne výkony. Obzerám sa neustále, jemne pridávam z 0 na 5, občasne na 10km/h, dodržiavam vzdialenosti. Do nikoho som neťukol a už aj tak pyšniem, kým mi teta nepovie, že tu hľa odboč na vedľajšiu, ideme parkovať. Pohoda si myslím. Teta na mňa vyťahuje odbornú anglickú zásobu na tému parkovanie. Mal som sa viac učiť slovíčka… Viac menej si domýšľam, čo tým asi myslí a podľa jej výrazu triafam tak 50 na 50. Ešte to nevzdávam a snažím sa oslniť, čo to ide. Musím uznať, že mimoriadne dobre sa mi podarilo vyhodiť smerovku raz, potom som v tej zápche ani raz neprekročil rýchlosť a veľmi výrazne som držal aj ruky za 10minút 2hodiny. Asi to muselo mať efekt, lebo teta mi na parkovisku gratuluje, že napriek všetkému, čo dnes videla, som splnil všetky podmienky od ministerstva (mágie).
Bola to náročná, drahá a dlhá cesta, vôbec som si ju neužil a som rád, že mám pokoj. Vám náleží veľký rešpekt, za to, že ste to dobojovali až sem.
