Ako vyzerá kanadská nemocnica? Ryba si to skúsil z prvej osoby.

Ľahké upozornenie pred článkom: Vzhľadom na to, že vernému čitateľovi neujde, že často a rád si robím srandu z ľudí z okolia aktuálnej najsilnejšej vládnej strany ako systematicky ničia štátne inštitúcie. Tento blog ale nebude o tom. V tomto článku nebudem porovnávať úroveň alebo dostupnosť služieb. Opíšem len, čo som zažil tu v Kanade. Vaše postrehy radi uvítame v komentároch pod článkom.

V piatok ma čakalo umývanie riadov a priznám sa, už od stredy rána som rozmýšlaľ, že ako by som sa z toho vyvliekol. Poobede ma jemne začalo pichať na pravej strane brucha. Už som rozmýšľal, ako to zmeniť na ťažký problém, ktorý ma diskvalifikuje pri umývaní riadov. Vo štvrtok ráno som tomu, ešte nevenoval pozornosť, no už ráno zisťujem, že ma to bolí viac a idem sa teda pozrieť za svojím obvodným doktorom.

Ten sa tu volá family doctor. Na jeho návštevu potrebujete niečo ako kartičku poistenca. Ak máte platnú pracovnú zmluvu, tak po troch mesiacoch práce máte na ňu automaticky nárok. Dnes má pani doktorka Puja (jej meno) dofču, však je piatok predsa, a nič iné mi neostáva ako ísť do walk-in clinik.

Tu už začínajú odlišnosti. Kanada si vybudovala sieť súkromných ambulancií, ktoré sú dostupné pre každého. Zoberú vás s kartičkou poistenca a základné úkony sú hradené zo štátneho zdravotníctva. Ak však máte vlastné poistenie (Axa, Allianz) a poisťovňa vás dopredu nekryje (zavolajte im a oni vedia za vás zložiť záruku), máte možnosť naživo vidieť kapitalizmus v zdravotníctve. $100 sa presúva k pani za okienku a to ste ešte doktora nevideli, na pohotovosti je to $1,000. Presne tak, nech sa páči.

Walk in clinic = ambulancia na počkanie. Vojdete, poviete čo vám je a tám vás už zaradia. Nemajú tam síce špecialistov, ale armádu všeobecných doktorov, ktorý vám vedia poradiť s 80% problémov. Takýchto zariadení sú po celom meste desiatky.

Ale späť k môjmu problému. Doktor to po troch dotykoch môjho brucha systémom pozriem a vidím vidí jasne: zápal slepého čreva. Dáva mi papierik s diagnózou a radí mi rýchlejšie sa presunúť na pohotovosť. Nepáči sa mi to zdôraznenie rýchlosti.

No a pohotovosť je už iný kaliber, lebo tu si naplno začínate uvedomovať, že ste v Severnej Amerike. Po tom, ako si zoberú vaše údaje a zistia váš problém, dostávate sa na čakačku. Pohotovostí je v Toronte len zopár, a preto všetky urgentné prípady sa dostávajú sem. To znamená, že o svoje miesto zrazu súperíte s pobitými bezdomovcami, ľuďmi z párties (piatok/sobota na pohotovosti je vždy ťažko žiť ľahko), ale aj rôznych nehôd. Po krátkych 8 hodinách sa dostávam na rad. Recepčná si berie číslo môjho pripoistenia a zisťujeme, že mi to hradí stredný štandard izby, kde budeme len 2 🙂

Najskôr sa u mňa zastaví doktor, ktorý ma ubezpečí, že všetko bude pohoda. V rýchlosti sa ma spýta, že, či je OK, ak príde aj pár internistov. No a v tom momente sa môj zážitok z nemocnice mení na POV Klinika Grace/ Pohotovosť/ Chicago Hope/ Doktor House. Pri všetkých úkonoch, ako ultrazvuk, meranie tlaku alebo odber krvi, sú pri mne aspoň tak 2-3 ľudia, ktorí si skúšajú veci na mne. Hovoria príliš pokročilou doktorskou slovnou zásobou na to, aby som im rozumel, tak štandartne sa tvárim, že rozumiem a že jasné, všetko chcem.  Po všetkých vyšetreniach mi potvrdzujú diagnózu a oznámia mi chirurga, ktorý ma bude operovať, tak sa teším. Len keď mi povedia, že príde až o 6 hodín, tak paráda. Zároveň nemôžem nič jesť/piť a tak.

Okolo 1 ráno, keď sa mám dostávať na rad začína sranda. Najskôr ma talentovná sestrička odváža aj s celou posteľou, ktorú som dostal na sál. Zas ma 5 ľudí študuje a odporúča anestézu. Doktor príde, potrasie mi rukou, poďakuje mi, že som si zvolil ich nemocnicu a ideme na to.

Zobúdzam sa o 6 ráno v posteli. Dostávam veľmi veľmi základné raňajky. Učia ma nanovo chodiť, papať a tak, srandy kopec. O 12 prichádza sestrička, že ma majú radi a všetko super, ale že o 2 hodiny by som tam už nemal byť. Takže 7 hodín po operácii už sedím v uberi na ceste domov. Ešte dostávam na cestu obed a môžem ísť.

Takže tak, o niekoľko gramov lahší sa vraciam domov. Pokecal som s veľa internistami a trošku som sa aj načakal, ale Zlatá sa zastavila na kúsok reči, takže sa všetko dalo vydržať.  A vy ste mali aký víkend?